Koža a jej spracovanie
Garbiarstvo patrí medzi staré remeslá a stáročiami získané skúsenosti sa prenášali z generácie na generáciu. Často sa stávali tajomstvom rodiny a cechu. Dlhé stáročia tu prevládala len ručná práca. Garbiarstvo je proces, pri ktorom sa koža zo zvieraťa spracuje a pripraví na ďalšie použitie. Po spracovaní nám vznikne useň alebo kožušina. Useň je holá koža bez srsti. Už od nepamäti sa ľudia snažia spracovávať a zužitkovať kožu zo zvierat rôznymi metódami, od natierania až po vystavovanie dymu.
Existovali rôzne spôsoby spracovania zvieracej kože. Prvým, ale veľmi primitívnym spôsobom bolo jej natieranie tukom u Eskimákov, Tibeťanov a Indiánov. Postupne človek spozoroval priaznivé účinky dymu na kožu. Spracovanie kože trieslovinami poznali starí Číňania, Egypťania a iné národy. Staroveké národy, ako Gréci a Rimania začali upravovať kože rastlinnými trieslovinami, tukom a kamencom hlinitým (má pôvod v Afrike). Židia spočiatku opovrhovali odevmi z kože zvierat a ani sa nevenovali jej zušľachťovaniu pre používanie u ľudí. Germáni začali využívať triesloviny z dubovej kôry a kožu začali remeselne spracovávať. Pokrok pri získavaní kožených usní nastal za Napoleonských vojen, keď sa remeselná výroba zdokonalila a 19. storočie zaznamenalo prudký rozvoj garbiarstva.
Na území Slovenska do 18. storočia spracovávali kožu aj ševci, ktorí ju potrebovali na výrobu lacnejšej obuvi. Samostatné garbiarske cechy vznikali od 16. storočia v slobodných kráľovských mestách, od 17. storočia aj mimo nich. Prvý vznikol v Prešove (1503), ďalšie v Levoči (1544), Košiciach (1568), Bratislave (okolo 1550). V 17. storočí vznikli cechy takmer na celom území dnešného Slovenska. Bratislava bola sídlom celouhorského cechu garbiarov, pôsobiaceho aj na západnom a strednom Slovensku. Oblastný cech v Levoči pôsobil na východnom Slovensku. Z garbiarskych dielní bol najvýznamnejší Rajec, ktorý mal až 200 dielní.
V garbiarstve sa na činenie koží používalo trieslo z kôry a rôznych častí duba, z kôry smreka, vŕby, smrekovca opadavého, brezy, javora, topoľa, bazy, jarabiny a liesky. Od 80. rokov 19. storočia sa prírodné trieslo nahrádzalo chrómovými soľami. Na odstránenie srsti sa používalo najmä vápno. Najprv z kože zostrúhali zvyšky mäsa a šliach a dali ju vylúhovať do vody s trieslom, ktoré kožu aj zafarbilo. Aby kože dostali mäkkosť a lesk, natierali ich lojom, masťou alebo leštili voskom. Spracované kože predávali iným remeselným špecialistom (obuvníci, čižmári, sedlári, remenári, brašnári, kníhviazači a iní) ako materiál na ďalšie spracovanie.
Tradičné využitie kože a zdobné techniky nachádzajú široké uplatnenie aj v súčasnej ľudovej a umeleckej výrobe a osobne si myslím, že toto postavenie budú zastávať ešte dlhé roky.